Vytieraný sláčikový sonátový nástroj, typ čínskeho hudobného nástroja z rodiny huslí, má podobný vzhľad a štruktúru ako husle, má o niečo väčší tvar. Ladenie piateho stupňa je c, g, d1, a1 a dĺžka tela je všeobecne 42,5 centimetra. Zvuk violy je hustejší, teplejší a plnší ako zvuk huslí. Jeho prstoklad a úklony sú v podstate rovnaké ako pri husliach. Viola začína C, ktoré je o oktávu nižšie ako stred C, pričom každá struna je oddelená piatym intervalom, za ktorým nasledujú tóny C, G, D a A, ktoré sú o päť stupňov nižšie ako husle a o osem stupňov vyššie. než violončelo.
Viola sú prvé moderné husle, ktoré boli predstavené a prijaté. Jeho štyri struny sú C, G, D a A, ktoré sú o päť stupňov nižšie ako husle a o osem stupňov vyššie ako violončelo. Okrem toho, že jeho vlastná veľkosť je variabilná.
Viola dlho slúžila len ako úloha na posilnenie basov orchestrálnej hudby, hrajúcej harmóniu vnútorných hlasov. Až v modernej dobe sa začali hrať dôležité melódie či prechodové frázy a niekedy slúžil aj ako sólový nástroj. Jeho mierne nosová kvalita zvuku dávala ľuďom pocit smútku a ťažkosti. Hoci viole chýba teplý a jemný tón huslí, má jedinečný prejav a pomerne bohatú kvalitu zvuku.
Priamym predchodcom violy v kapele by mala byť Viola d'amore, typ violy, ktorá sa hrá na pleci ako na husliach. Bach použil husle Amogu v niekoľkých svojich významných omšových piesňach. Osobne sa domnievam, že prvý vzostup postavenia violy nastal, keď ju Franz Joseph Haydn (1732-1809) začlenil do štandardného sláčikového kvarteta. Violistami klasického obdobia, okrem Stamitza, boli pravdepodobne Wolfgang Amadeus Mozart (1756-1791). Mozartova koncertná symfónia pre husle a violu (Sinfonia Concertante KV364) je považovaná za jedno z prvých majstrovských diel violy.
V budúcnosti budú na viole hrať aj mnohí slávni skladatelia, ako napríklad Beethoven (ktorý v mladosti hral na viole v opere Boen), Schubert, Mendelssohn (ktorý hral prvú violu vo svojej slávnej premiére sláčikového okteta), Paganini ( pre ktorú White Liao napísal violový koncert „Harley in Italy“) a Max Reger (1873-1916). Je zrejmé, že viola je len ich „vedľajšia línia“ – väčšinou sú to klaviristi alebo samotní huslisti.
V období romantizmu si viola postupne získala pozornosť a hudbu pre violu napísali aj niektorí nesláčikoví skladatelia: Johannes Brahms (1833-1897) napísal dve violové sonáty, Gustav Mahler (1860-1911) napísal veľké množstvo violových pasáží v jeho symfóniách - dokonca aj Strawareova viola bola premenovaná na Mahler. Ďalšími významnými skladateľmi violy sú Bella Bartok (1881-1945), Paul Hindemith (1895-1963), William Walton (1902-1983) a Dimitri Shostakovich (1906-1975).
